Láska bezpodmienečná

Napísala Hana Hanesová dňa 7. júna 20197. júna 2019

„… já tě asi miluji“, zaznelo nečakane z môjho telefónu v celkom nevhodnej chvíli. Bol to dlhoročný kamarát, ktorého som vnímala ako dobrého hudobníka s vlastnou skupinou, malým fanklubom a svojráznym prístupom k životu. Onemela som. „Hele, nešla bys se mnou třeba na kafe?“, zaškemral nie celkom nesmelo. „Co tenhle pátek?“ Nezmohla som sa na slovo od prekvapenia. „Já vím, zaskočil sem Tě, ale pořád na Tebe myslím.“ „V piatok odchádzam do zahraničia, prídem až o týždeň,“ vynašla som sa pravdivo. „Á jo, tak to už snad i přejde…“, položil. Neprešlo. Po asi troch týždňoch ceril svoj výrazný chrup ponad môj plot: „U tebe je tak dobře, mohu dál?“ Druhý raz zase: „Ty děláš tak dobrý čajíček. Že mi uděláš čajíček?“, kňučal naliehavo, akoby od toho záležalo jeho bytie. Alebo: „U nás nikdo není doma a mně je tak smutno. Že mi udeláš snídani?“ Neurobila som. Poznala som ho osemnásť rokov, preto som ho nedokázala vyhodiť a tak vošiel dnu. „Máš tady tak teploučko“, začal sa vyzliekať a v spodkách si ľahol na pohovku. „Mám to promyšlený, zvládnu i dvě ženy. Neboj, všechno bude dobré.“ Bol ženatý a ja som ich oboch roky poznala. „Dobré?“ spýtala som sa neveriaco. „A pre koho?! Pre teba?“ Pozval ma na víno, aby sme si o tom pohovorili. Vo vrecku mal päť euro, takže účet som zaplatila. Hovoril o tom, že ma bude bezpodmienečne milovať, nech sa čokoľvek stane, že mi chce pomáhať, len som nevedela prísť na to, v čom. Veď sám o sebe vyhlasoval, že je „absolutně nepoužitelný“ v akýchkoľvek, a nie len domácich prácach. Mala som plný telefón jeho esemesiek, mnohé boli vo veršoch. Písal cez deň, písal v noci, písal stále. Chlípne sa uchechtával, keď mi dôverne prezrádzal, ako si natrhol predkožku, keď na mňa myslel a vraj „budu spokojená, že je dobře vybaven“.

Že aké je úžasné, že sa stále usmievam. Prešlo pár týždňov a prestala som sa usmievať. Vysal zo mňa všetku energiu. Nevedela som sa sústrediť na prácu, nespala som, len som tomu zatiaľ nerozumela. Potrebovala som si oddýchnuť, ísť skrátka preč. Vzala som si dovolenku, ale čo s mojou mačičkou? Ponúkol sa, že sa o ňu postará. Doma tiež mali mačičku, tak som súhlasila. Dala som mu kľúče od domu, lebo po tých rokoch som nevidela v tomto smere dôvod na obavy. Vypisoval mi, že mačička je „v naprostém pořádku“. Nebola.

Po desiatich dňoch som ju našla v zúboženom stave napriek tomu, že chýbalo oveľa väčšie množstvo potravy, než aké mala dostať. „Prečo?“, pýtala som sa. Vyletel zo stoličky, roztiahol ruky a s očami vyvrátenými k stropu zabedákal: „Když já jsem byl v tak zoufalé situaci!“ „Čo bola taká zúfalá situácia, že si mojej mačke kradol žrádlo?“, pýtala som sa zdesene. Odpoveď neprišla.

Po pár dňoch som zozbierala všetky zvyšky odvahy a vypýtala som si kľúče od domu. Večer mi ich prišiel vrátiť skuvíňajúc, že je to len výhovorka, že som nezvládla jeho lásku a „jaký je on na to zvyklý“. A že je mu vlastne jedno, čo si myslím! … Aha, tak to je tá jeho láska bez podmienok! „Nech je už preč, pane bože“, nevedela som sa dočkať. Otočil sa. „Alespoň o tu kočičku kdybych se mohl postarat…“ „Ty tomu nerozumieš!? Práve to nechcem.“ Nie, nerozumel. Neochotne, ale o chvíľu bol konečne preč. „Dýchaj,“ hovorila som si.