7 + 11

Deň sa pomaly ponára do tmavého ticha, nechávam sa ním unášať. Vítajúc úľavu vdychujem padajúci pokoj. Privreté oči, zaklonená hlava opretá o ružovú stenu, stiahnutý žalúdok. V dome nad mestom bola dnes smrť.

Mala som pätnásť a bola som na letných prázdninách u starých rodičov v tom istom dome, v ktorom som trávila svoje prekrásne rané detstvo. Bol slnečný deň, možno až príliš teplý pre môjho starého otca, ktorého si pamätám len s palicou, lebo bol ochrnutý na celú ľavú stranu a pohyboval sa s neodmysliteľným dup-dup…dup-dup…dup-dup. A kým sa stará mama venovala domácnosti a kuchyni, on obvykle sadil, presádzal, okopával, plel, alebo kutil niečo v dielni. Mal už rokmi zdokonalený spôsob, ako to zvládnuť jednou rukou. Ale v ten deň som videla, že čosi nie je v poriadku. Sedel v dielni so zvesenou hlavou, nerozprával, ba ani rádio nepočúval. ,,Dedkovi tuším nie je dobre,“ povedala som starej mame. ,,Na, zanes mu vodu s citrónem, “ podávala mi veľký orosený pohár. Keď som mu ho priniesla, v kalných očiach mal vďaku a odovzdanosť a ešte niečo, čomu som v tej chvíli nerozumela.

Pocítila som, ako mnou prešla vlna vrúcnej lásky. Neskoro popoludní som oddychovala v izbe s knihou v rukách, kým starý otec, sediac vedľa v kuchyni za stolom, nadával na titulky v novinách. Naraz ticho a rana. Zrútil sa na zem tak, že zahatal vstup do izby a ja som nemohla k nemu. Cez škáru vo dverách som bezmocne kričala: ,,Babkááá, dedko odpadol!“ Od tej chvíle sa všetko dialo strašne rýchlo. Záchranka, susedia, tichý hovor, pár príbuzných, čo už stihli dobehnúť, plač, dokumenty a pečiatky, pohrebné auto, strmé schody von.

Po prvýkrát v živote som bola tak bezprostredne blízko smrti. A teraz už pokoj. Dom stíchol. Je noc a mne je zle. Opatrne schádzam z horného poschodia, kde sú dve izby, moja a starého otca, dolu do kúpeľne pod schodišťom.

Čakám, čo povie môj žalúdok, sedím na zemi opretá o vaňu, ruky objímajú kolená, čelo opreté o skrížené predlaktia. Úplné ticho, plytko dýcham, tuším zaspávam od únavy vyčerpaná smutným dňom. A naraz: dup-dup…dup-dup…dup-dup… sedemkrát, chvíľu ticho a zas dup-dup…dup-dup…dup-dup… počítam, jedenásť. Presne ako schodov. A ticho. Hlavu mám stále sklonenú, dvere na kúpeľni sa pomaly otvárajú, vôbec sa nebojím, dvíham pohľad v nádeji, že ho uvidím v nich stáť, že sa vlastne nič nestalo, ale dvere sa zastavujú… za nimi tma a ticho. Jeho neviditeľná ľavá ruka sa dotkla mojich vlasov. Moja duša sa rozžiarila, naplnil ma blažený pokoj. Už mi bolo dobre. Zaspávala som s úsmevom na perách a vďakou v srdci. ,,Zbohom, dedko.“