Bieda bohatých

India, Váránasí, miesto, kam hodne smerujú hinduisti na prahu smrti, starí a chorí, lebo veria, že zomrieť na tomto mieste ich oslobodí od večného kolobehu znovuzrodenia. Mysteriózna aura tohto mesta na brehoch rieky Gangy niekedy až desivo zhmotňuje konfrontáciu života a smrti, symbiózu ľudí a zvierat, vnútornej čistoty a okolitej špiny, vône a zápachu, nevinnej mladosti a až strašidelnej staroby.

Vstávali sme o štvrtej, aby nás rikše odviezli ku Gange a tam nás čakala loďka. Plavbu sme začali pred východom slnka a z rieky sme pozorovali miesta, ktoré sme včera večer prechádzali.

Videli sme posvätné gháty, pôsobivú slávnosť na oslavu bohyne Gangy, Ganga Art, ktorú som predtým sledovala len v televízii. A potom spalovište mŕtvych. Mŕtvoly pripravené pri hraniciach, kopy dreva, zadymené budovy, niektoré telá práve horeli. A dnes ráno tiež. Ohne tam horia stále a lode privážajú nové drevo, také vzácne v tejto časti sveta. Čo nezhorí, hodí sa do Gangy. Loďka nás prepravila na druhý breh, kde sme nachádzali ľudské kosti, časti chrbtice, rebrá aj lebku. Ležali tu tak prirodzene, ako smrť patrí k životu.

Pri návrate do hotela, preskakujúc bezvládnych, spiacich alebo dokonca vykonávajúcich svoje potreby v úzkych uličkách, ustupujúc sa rozbehnutým kravám a lepiac sa na špinavé steny v snahe vyhnúť sa ich rohom a naposledy ochutnávajúc zeleninové placky od pouličných predavačov a mangové kokteily z čerstvého mlieka, pripravované v snáď nikdy neumývaných starých mixéroch, zrazu zaznelo z úst nášho spolupútnika: ,,Títo ľudia ani nemôžu byť šťastní.“ ,,Prečo myslíš, Félix?“ opýtala sa moja dcéra. ,,Lebo majú špinavé nohy“ znela jeho odpoveď.

Čína, Šanghaj, vitalita, ruch a bohatstvo. Výškové budovy, lesk výkladov, svetlá nespočetných reklám, to všetko v protiklade k iným miestam v krajine, ktoré sme videli. Opäť Félix. Riki nás podľa dohody čakal na stanici. Vrtký to chlapec! Pripomínal malú opičku. ,,Toto mesto je veľmi moderné,“ povedal ,,má najrýchlejší vlak na svete, najvyššiu vežu a žlté taxíky.“ Tak po rade. Raňajky, ktoré boli súčasne obedom, sme si dali v luxusnom hoteli, kde sme hanebne využili toalety na sebaskultúrnenie. Potom sme si užili štyristotridsaťjedna kilometrovú rýchlosť na letisko a späť. Shanghai World Financial Center, mrakodrap, v tom čase s najvyššie položeným podlažím dostupným pre ľudí, nám umožnilo pozrieť si dielo ľudských rúk pod nami. Fakt veľkolepé! Na nábreží Žltej rieky sme mohli porovnať tie najmodernejšie budovy na jednej strane s akýmsi múzeom architektúry európskych stavieb na brehu druhom.

Nakoniec sme zašli do peknej obchodnej časti plnej vábivého ligotu, aby sme sa najedli. Skúsili sme lotos a strááášne štipľavú polievku. ,,Opatrne!“ lúčil sa s nami Riki a mrštne sa stratil v dave. ,,Skúsime jednu malú porciu na polovicu,“ dohodli sme sa rýchlo s dcérou. Aj ostatní to riešili podobným spôsobom. Než nám ju doniesli, Félix si už odniekiaľ niesol misu ako lavór. Vyhýbajúc sa nám pohľadom si prisadol, objal ju ľavou rukou, lyžicou v pravej riadne načrel. Vyzeralo to výborne a on nepočul Rikiho varovanie. Vtom mu vybehli oči a vzápätí kropaje potu na čele. Čelo sa naskladalo do podoby vytiahnutej žalúzie a kropaje sa objavili v preriednutých vlasoch nad ním. ,,Čo Félix, dobrá je?“ spýtal sa ktosi. ,,Mhm“ zahuhňal hľadiac do svojho lavóra. Z nosa mu kvaplo do polievky. Utrel si ho do rukáva. Priniesli nám niekoľko malých porcií. Bola famózna, štípala až v ušiach a v mozgu. Pár lyžičiek stačilo do úplného vypálenia celého tráviaceho traktu. Ale Félix bojoval. Teraz bol už celý červený, utieral si nos, tiekli mu slzy, chrčal, kašlal, lialo z neho, ale nedal sa. Lapajúc po dychu sipel, ale bagroval ďalšiu a ďalšiu lyžicu do už purpurovočervených úst. ,,Félix! Félix!“ povzbudzovali sme ho a pomaly sa pridávali aj domáci. Rozruch sa stupňoval, ľudia od vzdialenejších stolov vstávali, aby dovideli na to divadlo. ,,Go, go, go, go, go!“ volali všetci a Félix, teraz už celý purpurový, uslzený a usoplený, vstal od prázdnej misky víťazne dobojujúc svoj boj a viditeľne prepotený spredu aj zozadu odchádzal za potlesku publika, ukláňajúc sa na všetky strany, von na ulicu.

Island, Akureyri a …znova Félix. Stojíme uzimení a hladní pred vychýrenou reštauráciou s jahňacími hamburgermi a počítadlom, ktoré ukazuje vždy aktuálny stav obyvateľstva Islandu. Sme, aj keď neveľká, ale skupina, tak máme rezerváciu. Konečne vstupujeme a uvádzajú nás k stolu. Niekto chýba. Félix. Ostal stáť vonku. Čo je? Vraj nie je hladný. Vyberáme si z ponuky, je bohatá, ťažko sa rozhodujeme, dlho nám to trvá. Začalo pršať. Ktosi zašiel pre Félixa. ,,Nestoj tu, poď sa aspoň zohriať.“ Vošiel skrehnutý, s červeným nosom. Usadil sa na kraj. Krčil sa, hlava medzi ramenami. ,,Nie som hladný“ zopakoval. Prišla čašníčka. Okúňal sa. Detskú porciu mu odmietli priniesť. Dal si teda cheeseburger. Podľa ceny. Keď prišli ponúknuť nápoje, nebol smädný.

Teraz sa vrátim k tým veľrybám, o ktorých som už písala v inom príbehu. Vrátim sa, ako sa často vraciam vo svojich myšlienkach k silnému pocitu dojatia vo chvíli, keď sa pred našimi očami po prvýkrát vynorili. Potlačila som vtedy tichý vzlyk, slzy sa mi celkom nepodarilo zadržať, ale nikto ich nevidel. No neskôr, keď sme už boli na brehu a rozprávali sme sa o tom zážitku a porovnávali sme si ukoristené fotografie, k tým slzám som sa s úsmevom priznala. ,,Čo?! Ty si plakala? A prečo?!“ až posmešne sa vtedy začudoval Félix. Nastúpili sme do našej prenajatej dodávky, usadili sa a Félix sa ujal slova. ,,To ja som raz bol s manželkou na plavbe po Karibiku takou obrovskou zaoceánskou loďou. Tá mala dvanásť poschodí a päť či šesť výťahov. A na každom inú reštauráciu alebo bar. A jedna reštaurácia bola otvorená nonstop. Tam sme hocikedy mohli jesť. Bolo tam niekoľko bazénov, jacuzzi a fitness, minigolf a všééétko… Aj obchody tam boli, kino, no všééétko… A večer sme si nevedeli vybrať, kam sa pôjdeme baviť. A to všetko už bolo v cene! Mohli sme jesť a piť, koľko sme chceli. Ja som tam aj pribral. A všetko sme si mohli užívať! Taký luxus! No ja som si nevedel vybrať! Všade som chcel byť! Ja som až plakal! Plakal som!“ svoje rozprávanie demonštroval ručne ukážkami zúfalstva, bezradnosti s hlavou v dlaniach. Mlčky sme na neho hľadeli. Nebolo čo povedať. No. Každého z nás dojíma k slzám čosi iné… Práve dobehla dvojica oneskorencov, čo neboli s nami na burgeroch. ,,A vy ste kde boli?“ spýtal sa niekto zo zadného sedadla ,,na veľrybom steaku?“ ,,Nie,“ povedala ona ,,to by som nikdy nedokázala zjesť.“ ,,Prečo?“ ,,Z vnútorného presvedčenia“ odpovedala. Prikývla som s úsmevom. ,,Ááá,“ mávol rukou v pohŕdavom geste Félix ,,veď ich majú dosť.“ Pohli sme sa a náš rozprávač, povzbudený predstieraným obdivom časti obecenstva, sa rozhovoril o tom, že Island je sto druhá krajina, ktorú navštívil, že má dom v zahraničí, apartmán na pobreží, chvastal sa autami zvučných značiek, luxusnými dovolenkami a pritom, nie celkom bez hanby, vyťahoval až do posledného dňa zdeformované lepeňáky z príručnej batožiny, hlavu strkal takmer pod sedadlo, aby si tajne urval kus mäsa z jahňacieho stehna, ktoré uchmatol v reštaurácii pod vodopádom Skógafoss, kde sme mali šťastie a boli sme jubilejní návštevníci a tak nás hostili zdarma a v mikroténovom sáčku ho vyniesol v bočnej kapse nohavíc. Nedoprial si ani jediný raz vynikajúcu a vychýrenú jahňaciu polievku s koreňovou zeleninou, ktorú všade ponúkali voňavú a horúcu a pil vodou riedenú kolu, ktorú si kúpil v samoobsluhe, vraj to tak má rád. Zato však táto beznádejne stratená postavička neváhala do piesku na čiernej pláži Reynisfjara pri meste Vík zakopať banánovú šupu, čo mu náhle zavadzala v ruke. Tu, v krajine, kde si domáci tak vážia životné prostredie a predsa dovolia turistom vstúpiť. Sú to momenty, kedy sa človek hanbí za svoj pôvod.

No a po týchto zarážajúcich epizódkach sa môžem vrátiť v čase späť až do Šanghaja, aby som si konečne uvedomila dôvod, prečo vtedy vychlípal všetku tú preukrutne štipľavú polievku. No, veď za ňu zaplatil, tak nemohol nechať jediný rezanec.