Tichá sila – venované drahej priateľke

Pohľady sa nám stretli len raz a vedeli sme, že naše duše spievajú rovnakú pieseň. Bolo neskoro popoludní, slnko nažlto presvecovalo nemocničný dvor.

Už nemala pacientov, ticho sedela v ambulancii, možno si niečo študovala a vtedy som zaklopala. Počula som posunúť stoličku a dvere sa otvorili. Stála tam štíhla a vzpriamená, tmavovlasá, v bielom. Už vtedy som ju mala rada. Po úvodných formalitách sme témou uleteli od práce do celkom iných dimenzií vzdialených materiálnemu svetu a nevedeli sme sa zastaviť. Veľa sme sa o sebe dozvedeli, o záľubách, vnímaní života, našli sme spoločných známych a tešili sme sa zo vzájomnej prítomnosti. Potom už naozaj bolo treba ísť domov. Keď sme sa lúčili, naše srdcia sa usmievali a každé ďalšie stretnutie prebiehalo veľmi podobne, až, …až na jedno. Niekedy moja práca vyžadovala ísť na niektoré stretnutia vo dvojici, čo takmer vždy bolo nepríjemné. Tak sa stalo, a nedalo sa tomu vyhnúť, že som s kolegyňou musela zavítať k tejto mojej priateľke. Atmosféra sa tak stala neuvoľnenou, strnulou. Všetky tri sme stáli, neusadila nás. Nedokázala som situáciu zvrátiť, naviac som cítila, že je tu ešte niečo, čo nie je v poriadku. Potom pristúpila ku mne bližšie a tichším hlasom mi povedala: ,,Ja tu teraz dlhšiu dobu nebudem, bude ma zastupovať jedna mladá kolegyňa.“ Zdvihla som na ňu pohľad spýtavo. ,,Idem na operáciu.“ odpovedala na otázku v mojich očiach. ,,A čóóo, čo vám budú operováááť???“ zapojila sa úplne nevhodne do rozhovoru kolegyňa pretnúc ostrým hlasom zamatovú vážnosť chvíle.

,,Pečeň.“ zaznela odpoveď tichúčko, pohľadom sa jej vyhla, sklonila hlavu. Srdce pribrzdilo, dych spomalil. O jej zlej chorobe som sa dozvedela z predchádzajúcich rozhovorov, veľmi o tom nehovorila, len sa zmienila, že ju pred časom prekonala. A teraz! Je späť?! ,,Pečéééň? A kto vás bude robíííť?“ pokračovala kolegyňa. Bože!!! Takmer som si v hrôze zakryla tvár. Ona jej však obdivuhodne slušne odpovedala, menujúc chirurga. ,,Nóóo, to ste si dobre vybralííi.“ mrazivo netaktne schválila výber. ,,Ja viem.“ už trochu dôraznejšie odpovedala priateľka nepotrebujúc od nej odobrenie. Otočila sa ku mne s dôvernou prosbou v očiach. ,,Mysli na mňa posledný deň v mesiaci, veď ty vieš, ako na to.“ Vedela som ako to myslí. Objali sme sa silnejšie ako inokedy. ,,Budem, neboj sa. Už teraz ti začnem posielať energiu“. ,,Ďakujem.“ Cítila som, ako ma odprevádza jej pohľad, keď som odchádzala dlhou chodbou.

Bola som mĺkva, zarazená, ale aj zvláštne poctená, že práve ona ma požiadala o pomoc, aby som to ,,vybavila“ s Vesmírom. Od tej chvíle som neprestávala na ňu myslieť, snažila som sa vcítiť do nej. Jej strach sa stal aj mojím, tak veľmi som si priala stať sa jej oporou. Ešte nikdy predtým ma nikto nepožiadal o takúto službu. Cítila som obrovskú zodpovednosť a všetku svoju vnútornú silu som smerovala k nej. No čím viac som sa snažila, tým som bola smutnejšia, že sa mi nedarí tak, ako by som si priala. Mala by som zvoľniť, hovorím si, možno sa príliš sústredím. Termín operácie sa blížil, stále som ju mala v myšlienkach s nehou, rozprávala som sa s ňou, jasne som ju videla pred sebou, ticho odovzdanú, trpezlivú. No a bol tu! Ten deň začal úplne bežne. Ráno som išla do fitness centra na pravidelný spinning. Ako vždy sadám na bicykel, roztáčam nohy, začína znieť hudba, hlasitosť sa zvyšuje, zatváram oči, po pár minútach myšlienky ustupujú príjemnému prázdnu, oddávam sa rytmu hudby a pedálov, tepová frekvencia stúpa, zintenzívňujem pohyb, pridávam si záťaž, ná-dych, vý-dych, pri-daj, tem-po, ide to skvele, vládzem, som plná energie, duša sa otvára… Silné spojenie s Vesmírom ma zasiahlo ostrým zvukom a náhlym zábleskom jasného svetla.

Zlomok sekundy, čo prudko prežiari dušu, rozosmeje srdce. Cítim radosť, ľahkosť. Tréning bežal ďalej ešte hodnú chvíľu, pokračovala som mysliac na ňu. Tak nám to predsa bolo dané, bola som si istá, tešila som sa, aj som sa usmievala… myslím. Potom strečing, sprcha a návrat do šatne. Otvorila som skrinku, mobil blikal. Kto? Aha, esemeska. Otváram, čítam. ,,Práve sa preberám z narkózy, všetko prebehlo dobre. Ďakujem.“ Klesla som na kolená v návale prudkej emócie. Vďaka Bože za Tvoju prítomnosť v nás, tú pulzujúcu tichú silu bdejúcu nad naším bytím. Bola som s ňou práve v čase operácie, snáď v tom najzávažnejšom momente. Premohol ma pocit dojatia. Zvyšok dňa som vnímala slávnostne a s vďačnosťou. Duša sa ponorila do hodvábnej periny. Všetko bude dobré. Teraz už áno, moja milá.