On tam bol doma

Môj život je prepojený s mačkami. Sú mi veľmi blízke, viaže ma k nim mocné puto, v ich blízkosti sa cítim uvoľnená, veselá až odovzdaná. Verím, že mačka je jedno z najkrajších a najčarovnejších stvorení na Zemi. Skláňam sa pred ich magickou eleganciou, tajomnou aurou. Aj v tomto príbehu hrá jedna z nich hlavnú úlohu. Pred viac ako tromi rokmi vstúpilo do môjho života okaté dlhosrsté mačiatko.

Dievčatko. Moja dcéra ju začala volať celkom prosto Mici. Takže Mici, fajn. Prijíma sa. Mala som vtedy zamestnanie, ktoré si vyžadovalo veľa cestovania, výhodnejšie bolo prespávať mimo domu, no namiesto hotela som si hľadala prenájom, aby som nemusela stále baliť a vybaľovať kufor. Ľahké to nebolo, ale nakoniec som sa rozhodla pre jeden maličký, samostatne stojaci domček v záhrade veľkého domu.

Zvonku vôbec nevyzeral lákavo, ale zvnútra bol zrekonštruovaný pre potreby turizmu a bola som prvá nájomníčka. No ako som sa dozvedela, býval v ňom na sklonku svojho života otec domácej panej. Zariadený bol nenáročne, až stroho. Vybalila som si veci, našla im miesto a chystala som sa na prvú noc dokončujúc si ešte prácu s počítačom. Celý čas som ale vnímala akúsi chladnú energiu. Nevľúdne sterilné ticho skrátilo deň. Lepšie bude ísť do postele, usúdila som nepokojne. O pár chvíľ som zhasla, no spať som nemohla. Pred vchodovými dverami sa stále bezdôvodne rozsvecovalo a zhasínalo svetlo, svietilo mi do tváre, otočila som sa na druhú stranu … nespala som ani minútu. Stále v napätí dočkala som sa rána. Vyčerpaná som sa postavila na prah nového dňa. Práca a stovky kilometrov predo mnou. Prešlo pár dní a musela som tam znova. Vonku bolo sychravé neskorojesenné počasie. Normálne by som z práce prišla do teplučkého útulna môjho domu, no tu ma vítalo to isté neprívetivo studené ticho obchádzajúce ma mátožne. Priniesla som si prácu, aby som sa zamestnala a pivo v nádeji, že mi pomôže zaspať. Nepomohlo. To isté nepravidelné a nezmyselné blikanie svetla, taká istá prebdená noc, to isté unavené ráno. Čo je to? Opäť som sa prišla nevyspať? Nechcela som si pripustiť odpoveď. Po asi ďalších dvoch týždňoch som musela ísť na dve noci z domu, takže sa nič nedalo robiť, Mici nastúpila do veľkej prepravnej klietky a vyrazili sme. Podvečer sme vstúpili do domčeka. Mici svojou prítomnosťou vzbudila v domácej panej nevôľu, ale dohoda bola taká a ona bola tu. Skúmajúc nové miesto sa už nedala rušiť. Konečne zábavný večer. Behala, skákala, bádala a všetko komentovala hlasným mňaukaním. Roztancovala energiu, prečiarkla ticho, veľkými očkami rozžiarila priestor. A bolo teplo. Neskôr, keď som zhasla svetlo, ona sa mi uložila ku hlave.

V tú noc som konečne spala a spala som tak tvrdo, že som ostala v úžase, keď som ráno našla varnú konvicu aj s podstavcom na zemi. A musel to byť riadny rachot na tej dlažbe. ,,Vôbec som nepočula, keď ju Mici zhodila“, rozprávala som túto príhodu kamarátke. ,,A prečo si myslíš, že ju zhodila mačka?“, spýtala sa ma potichu obratom, pozrela mi do očí, prikrčila ramená. Vtom mi to došlo. Bolo to pomenované. ,,Bože, veď ty máš pravdu“, povedala som zarazene, ,,mačka by predsa nevytiahla šnúru zo zásuvky.

To on. Nechce ma tam. On je tam doma.“ Jasná formulácia ma prebrala z pletenca chaotických myšlienok. Moja Mici ma ochránila svojou jedinečnou vnútornou silou. Naraz som vedela, čo mám urobiť. Musela som sa tam ešte raz vrátiť. ,,Nebojíš sa?“, nesúhlasne sa spýtala kamarátka. ,,Mám tam predsa všetky veci.“ Tentokrát som išla bez Mici, ale použila som očistný rituál zadymovania. Pomohlo.

V noci som spala a ráno som sa s úľavou vysťahovala. Cítila som sa taká ľahká s tými kuframi!