Musím ísť

V tých časoch ešte lekáreň omamne voňala. Jazýček na lekárenských váhach prezrádzal presnosť odhadu lekárnika pri príprave komplikovaných liekových foriem. Odchýlka je neprípustná. Otočníky na oboch stranách táry sú plné štantiek s latinskými názvami liečivých látok na prípravu mastí, roztokov, tinktúr, emulzií a kvapiek, či sirupov, pilúl a práškov. Tajomný svet tradičnej receptúry. Tým všetkým obklopená som bola ponorená do práce pri príprave komplikovanej mastičky, vedľa mňa kolegyňa rozdeľovala detské prášky. Bola to radosť aj zodpovednosť, vôňa a niekedy aj nie celkom vôňa, umenie aj zábava, ak ste to milovali.

Na okienku sa nám hromadili magistraliter predpisy. Čakáreň bola plná, rad sa vinul cez otvorené dvere až von na schody. Niektorí stáli pokorne, iní nadávali. Vo vnútri lekárne to frčalo, každý bol zaradený, každý vedel, čo má robiť. Úlohy boli rozdelené. Za oknom sa pomaly končilo leto, bolo tesne pred obedom, práce bolo v tejto dennej hodine veľa. Ani sme sa medzi sebou nebavili, každá z nás bola tichá, sústredená, zahĺbená do roboty pred sebou. Laboratórne sklo štrngotalo, z čakárne doliehal tlmený hovor sem-tam prerušený zazvonením telefónu. Ponorená do vlastných myšlienok som naraz začala cítiť akýsi nepokoj, nejaké silné vnútorné volanie, ktoré sa stupňovalo. Vnuknutie, impulz, nástojčivá tichá sila. Nedala sa necítiť. Musím ísť!

,,Miluška, prosím ťa, dokončíš to za mňa?“ Očami som ukázala na rozrobený recept. ,,Ja musím ísť, niečo sa deje…“ Pozerala na mňa nechápavo až vystrašene, ale prikývla. Bola to úžasná, milá a usmievavá žena, nikdy neodmietla pomôcť. ,,Ďakujem.“ Odišla som náhlivo z oficíny a k autu som už bežala. Len tak v bielom som sadla za volant a naštartovala. Stále ten vnútorný hlas. ,,Choď! Choď!“ Mesto bolo cez obed prázdne, dalo sa ísť hladko, bez zastávok. Prišla som až na naše sídlisko a tam som spomalila. Posúvala som sa na jednotke a obzerala som sa okolo. Čo sa stalo? Kto ma volá? Prečo ma volá? Už som skoro pred domom, hľadám odpoveď, zastavila som, zase som sa pohla. Vtom som ju zbadala! Moje dievčatko! Maličká, chudučká, krehká v ružových pančuškách, sedela na drevenom stupienku pred stánkom so zmrzlinou. Bolo zatvorené. Zalial ma pocit hlbokého dojatia. Vystúpila som, ona ma zbadala, usmiala sa tak sladko… ,,Čo tu robíš?“ spýtala som sa nežne. ,,Čakám, kým otvoria, chcem si kúpiť zmrzlinku,“ štebotala a v rúčke zvierala mincu. ,,Ale ako to, že nie si v škole?“ Bola prváčka a túto skutočnosť brala veľmi hrdo a zodpovedne. ,,Pustili nás skôr“ povedala veselo. Pozrela som na otváracie hodiny. ,,Ale otvoria až o dve hodiny, to by si tu veľmi dlho čakala“ povedala som s úsmevom. ,,Poď, zoberiem ťa domov.“ Postavila sa, upravila si sukničku. Moje malé dievčatko, nepoznala ešte hodiny a tak nemala ani žiadne na zápästí. Mobily vtedy ešte neboli. Prišli sme domov. Bolo mi jej tak ľúto. Vyzerala sklamane, zahanbene. Dohodli sme sa. Ukázala som jej doma hodiny a povedala jej, aké má byť postavenie ručičiek na nich, aby otvorili zmrzlináreň. Chápavo prikývla. Rozlúčili sme sa a ja som sa vrátila do lekárne. Bola som naplnená vďakou a úžasom. Potom som to rozpovedala kolegyni. Aj pre ňu to bolo dojímavo neuveriteľné. A dcéra? Zvládla to a doma ma vítala hrdo a šťastne.