Hrdinstvo slabocha

Zima, hory, firemný vianočný večierok. Snehu bolo v týchto končinách obvykle dosť, vonkajšie aktivity boli o to zábavnejšie.

Po výdatnej večeri sme sa presunuli do baru. Uzavretá spoločnosť a diskotéka sľubovali náročnú noc.

Dídžeja Rikiho s čiernou hrivou vystriedala útla a nenápadná dídžejka Anja v modrom tričku a džínsoch. Jej ruka s dlaňou nahor ma pozývala do tanca. Mala šibalský úsmev a doširoka otvorené oči. Ani neviem ako, ocitla som sa na pódiu pri nej.

Rytmus bol neodolateľný, zábava v sále pulzovala, tancovala som ľahko, oslobodená od reality, len som vnímala hudbu, splývala s ňou nad hlavami ostatných spolu s Anjou. Bola rozjarená, tiež sa odovzdala chvíli a spolu nám to išlo skvele, akoby sme to mali nacvičené. Smiali sme sa oddávajúc sa melódii bláznivo. Potom sa ku mne naklonila čosi kričiac, ťapli sme si do dlaní a ona odbehla ku svojej aparatúre. Pochopila som. Povinnosti. Skočiac dolu na parket, ešte ohromená nespracovaným zážitkom, predierala som sa k môjmu stolu cestou si vypočujúc poznámky kolegov o predvedenom lesbickom tanci. Ale nie. Tu sa odohralo niečo celkom iné. Pri tom tanci, dotykoch som si uvedomila krehkosť ženy. Nikdy predtým som netancovala so ženou týmto spôsobom. Bolo až silno zarážajúce akú jemnosť, zraniteľnosť tej mladej ženy som cítila. V okamihu ma tento pocit uvrhol do minulosti, keď som raz na kuchynskom stole zbadala jeho diár. Čo som ho poznala, robil si zápisky, niečo ako denník. Bolo v ňom založené pero a pozývalo ma dnu.

So zatajeným dychom som otvorila stránky. Jeho typickým drobným a úhľadným písmom tam stálo: ,,Včera som udrel Hanu. Právom.“ ,,Bože!“, zmeravela som a prestala dýchať. ,,Právom?! Akým právom?! Právom silnejšieho?!“ Podvedome som si chytila ľavé líce, opäť som cítila, ako ma vtedy udrel do tváre. Silno, strašne silno. Zvonilo mi v ušiach, cítila som horúčavu, videla modrú tmu a padala som. Hlavou som narazila do rámu dverí a ostala som omráčene ležať. Ucho ma pálilo… Ani sa neobzrel. Zaliezol a chrápal. Hudba mi splývala s farebným spektrom všade okolo, sedela som zaborená do červenej pohovky v barovom boxe sŕkajúc farebný long drink. Zaklonila som hlavu, privrela viečka pod ťažobou spomienok. Hlboký oslobodzujúci nádych, pomalý výdych, smútok usídlený hlboko v duši, ako tenučký pramienok z tej hĺbky vtieravo sa vynárajúca otázka: ,,Čo asi pocíti muž vo chvíli, keď udrie ženu?“