Ou, …zdá sa, že je to ťažšie, než napísať príbeh, ale je čas predstaviť sa, pootvoriť už zapísané stránky svojho priestoru vo Večnosti. Kde začať? Najlepšie na začiatku.

Narodila som sa … Ó áno. Vďaka, vďaka, vďaka Pane za možnosť tu byť, za šancu Žiť. Boli šesťdesiate roky a ľudia sa chceli baviť a tak sa stalo, že som vyrastala v dome nad mestom u svojich starých rodičov. Mala som takmer biele kučery, čo mi nezbedne skákali okolo tváre a často odraté kolená ako výsledok jazdy na trojkolke, ktorú mi dedko vyrobil. Spomínam si, ako som babke sedávala na kolenách a ona mi spievala pesničky, ktoré som už odvtedy nikdy nepočula, ako napríklad túto:

Cinka, brinka, konvalinka,

hoc je malá drobulinká,

tie najkrajšie o jari

má vždy mamka v pohári.

Toľko vône v sebe nosí,

že sú plné hory, lesy.

Tie najkrajšie o jari,

má vždy mamka v pohári.

Babka mala krásne husté strieborné vlasy, šedomodré oči a jeden neprehliadnuteľný zlatý zub na pravej strane hore. Voňala levanduľou, ktorú mala vždy v záhrade a volala ma Hanička. S príchodom školských čias však prišli slzičky. Malé ustráchané okuliarnaté dievčatko, stratené medzi ľuďmi v meste, žila som svoj utiahnutý život nalinkovaný ultimatívnym spôsobom rodičovskej výchovy. Pocity úzkosti z toho obdobia ostali vo mne ako vpečatený vzorec, strach zo všetkého a zo všetkých. A ak ľudia často hovoria, že by sa chceli vrátiť do detstva, do školských lavíc, tak ja nie. Ja iba do domu nad mestom.

Moje srdiečko aj tak začalo nesmelo snívať. Podľa mojich učiteľov som mala vlohy na herectvo, tanec, ale ich návrhy ostali rozpačito visieť vo vzduchu. Prišla chémia a šport. Prijala som to so sklonenou hlavou. A po maturite som dostala na výber z dvoch možností. Do chemickej výroby, alebo na vysokú školu. Túžila som po inom, ale stále som sa nedokázala vzoprieť. Tak a teraz čo urobiť? Už ako dieťa som milovala vôňu lekárne, čím som sa dala na neľahkú cestu a nič na nej mi neprišlo zadarmo. Počas štúdia som sa vydala, aby som konečne bola slobodná. Paradox? Potom sa mi narodilo prekrásne dievčatko s tmavými očkami a až doteraz sa mi nič krajšieho v živote neprihodilo. Bola som plná ideálov a strachu.

Po niekoľkých odpracovaných rokoch sa ale pomery neblaho zmenili a lekáreň už prestala byť lekárňou. Môj krok do farmaceutickej spoločnosti sa ukázal byť dobrým rozhodnutím. Pracovný život sa stal oveľa dynamickejším, snažila som sa, rozvíjala, rástla naplnená túžbou budovať. Človek sa tak nevyhne istému naháňaniu aj za hmotným majetkom, čo jednoducho patrí k utvoreniu domova. A ja som začínala od nuly. Môj prvý manžel raz o mne vyhlásil, že som príliš ambiciózna. Ale nie, ja som bola oveľa viac. Bola som nadšená! A to sa ťažko odpúšťa. Vždy som musela mať pred sebou nový a nový Svetlý bod, ktorý som nasledovala. Ten mám aj dnes, budem ho mať tiež zajtra, vždy, v každej chvíli. Ak chceme Žiť, musíme stále po niečom túžiť. A sny sú tým, čo mne nechýba.

Môj druhý manžel bol, a stále je, človek, okolo ktorého je teplo. Bol dobrý kamarát, ako priateľ bol už trochu nespoľahlivý a ako životný partner úplne nepoužiteľný. Volal ma Haníča. Rozišli sme sa z lásky.

A potom som objavila tajuplnú návykovosť cestovania, vábivú silu ísť. Videla som mnoho krajín sveta, prepych aj biedu, trópy aj zimu, moria a oceány, hory a veľhory, kočovnícke osady aj veľkomestá. Zážitky, ktoré formujú, učia, obohacujú sú mojím najväčším bohatstvom až do konca mojich dní. A to ostatné bohatstvo? Som rada vo svojom dome, ktorý má dušu. Blahosklonne ma chráni a objíma. A mám rada svoju okrasnú záhradu, tak tíško živú. No a milujem autá, ich vôňu, kolesá, zvuk motora. Sú pre mňa živými bytosťami. Ostatné materiálno je mi málo blízke.

Minulé leto mi jeden mladý muž povedal: „Ja vás poznám, vy ste tá staršia z tých dvoch, čo sa majú tak rady. Mama s dcérou.“ Dojímavé ocenenie okolia. Takto nás ľudia vnímajú. Čo krajšie by som si mohla priať? Dcére som dala všetko, čo som len mohla a dala by som jej viac, ale ona bola hrdá a zásadová. Vychovala som ju a pripravila do života zo všetkých síl čerpaných z hlbín mojej duše. Ako sa mi to podarilo je už iný príbeh. Ten jej. Rokmi sa z nej stala krásna a úspešná žena, ktorá si v tomto období vychutnáva tie najprenádhernejšie chvíle materstva s malým bábätkom. A ja som babka. A som šťastná.

A aká vlastne som? Jedna moja dlhoročná priateľka, ktorú si veľmi vážim a s ktorou sme sa spoznali pracovne, o mne povedala, že som elegantná, sebavedomá dáma s obrovskou charizmou. Dokonca si pamätám, že mi raz na jednom spoločenskom podujatí pred rokmi pošepkala, že sa až bála ku mne priblížiť. Iná sa zase vyjadrila, že sa už roky poznáme, ale že ma skutočne pochopila až keď čítala moje príbehy. Ďalšia ma volala Slniečko. A aby som nezabudla, jeden muž ma označil za arogantnú. No, asi sa pomýlil.

Dnes som už vo veku, kedy si môžem dovoliť začať hodnotiť, spomínať. A tak robím, čo viem, čo ma napĺňa. Píšem. Je toľko vecí, ktoré chcem svetu povedať. Bolesti zo vzťahov, sebectva, všadeprítomnej závisti, sklamania z práce, spoločnosti, pomýlených hodnôt, ľudskej bezhraničnej hlúposti. Chcem písať o kráse bytia, vďačnosti, pokore, o nevinných očiach zvierat, ktoré tak milujem! Všetky, aj tie menej pekné. Moje srdce spieva, chrlí, buráca. Viem, čo je láska a bolesť, cudzie sú mi zlosť a nenávisť. V živote som pocítila dotyk Boha aj Zla. Mám veľké levie srdce plné lásky. Vyhýbam sa konfrontácii. Radšej píšem. Niekedy aj verše.

Sleduj svoj odraz na plátne jazera,

keď cítiš klam v lichotivých rečiach.

Cudzia tvár na teba smutne pozerá…

Najkrajšie je zrkadlenie v niečích očiach.

Som obyčajná žena … s obyčajným príbehom.

Hana Hanesová