Jantárové oči

Jedného dňa do nášho domu zavítalo mačiatko. Čierny kocúrik, ktorý bol nepekný a kostrbatý už ako maličký a ostalo mu to navždy. Mal matnú srsť na slnku hrajúcu do ryšava, jantárovo žlté oči a jeden biely fúzik.

A nebol vôbec prítulný. Nedal sa pohladkať, hneď sa bil, zatínal do všetkého pazúriky a hrýzol nás. Hneď v prvý deň, keď som ho maličkého držala v dlaniach, dcéra sa priblížila k nemu tvárou a pekne sa mu prihovárala: „Môj maličký, vitaj domka“, on neváhal a tak sa jej zahryzol tými ihličkami do špičky nosa, že zvrieskla a odskočila „Ty malý mrzkáň!“, smiala sa šúchajúc si nos. „Mamička, to je ale hnusák!“, a smiali sme sa ešte viac a on ozlomkrky pelášil za roh, len jeho krivé zadné labky sme ešte zazreli. A bum! Dostal šmyk a vrazil do radiátora. Dali sme mu meno Čipo.

Bolo to šťastné obdobie. Také šťastné, ako len s mačiatkom môžete zažiť. Naplnil celý náš dom a s ním aj naše životy. Šantil a šantil a my sme sa mu smiali a smiali. A rástol.

Patril k nám, patril k domu, bolo to jeho miesto na Zemi, jeho teritórium. A bil sa oň statočne. Stojac na zadných labkách, zväčšujúc svoj objem, hlasito mraučal a s roztiahnutými pazúrikmi si odvážne získaval úctu domácich kocúrov.

Boli to pre neho neľahké časy plné výziev. Často sa dotiahol domov so zraneniami, niekedy aj vážnymi. Vtedy sme ho naložili do ruksaka, inak to nešlo. Len hlava mu trčala, zúbkami, pazúrikmi bránil svoju dôstojnosť. S veľkými ťažkosťami sa ho podarilo dopraviť na veterinárnu stanicu. Rovnako rozrušení boli aj lekári, keď ho zbadali. Jeho príchod bol vždy prísľubom katastrofy. Lietajúc ako excitovaný elektrón na valenčnej sfére, pozrážal v ambulancii všetko, čo mu stálo v ceste. Ktosi duchaplne pribuchol okno a zabránil tak pouličnej naháňačke na frekventovanej hlavnej ulici už vopred prehratej pre obe zúčastnené strany. Hrýzol, škrabal, syčal a nakoniec sa ukryl v rohu pod skrinkou. Potom ho jeden z lekárov, takmer v brnení, predsa len preľstil a infúzia stiekla, kam mala. Do jeho bruška. Vrátili nám ho ako kožený mech na vodu známy zo starých filmov z púšte. Zotavil sa a žil hrdo ďalej svoj nespútaný život.

Stojac na vyvýšenom mieste nikdy nepremeškal príležitosť zaťať pazúriky do nosa nášho psa, skočiť mu na chrbát a v momente zbesilo utiecť. Inokedy zas ležal na konári stromu pred naším domom a striehol na nič netušiace okoloidúce hlavy, ktoré potom s radosťou napádal z výšky, následne vyskočiac ešte vyššie do koruny stromu, sledujúc zlovestne ich zdesenie.

Bol všade a nikde. Bol divoký a náš. Bol slobodný, no túžiaci po silnom, naozaj silnom objatí. A bol s nami celých trinásť rokov.

A nikdy sa nesťažoval. Len raz. Rozhorčene mi čosi hovoril a volal ma. Nasledujúc ho, zistila som, že v jeho miske majú hlavy dvaja veľkí ježkovia a hltavo sa hostia.

Túto situáciu som rýchlo vyriešila, ale neskôr, keď si bežiac ku kohútiku na dvore pýtal vodu namiesto ponúknutého jedla, videla som, že mu je zle. Jeho stav sa potom už nelepšil. Chodil pomaly, stále sa držal v blízkosti domu, hľadal si kľudné miesta, statočne ukrýval svoje trápenie, len k miske sa dotiahol na moje hlasité „č č č“, ale papal stále menej. Neviem, kam odchádzal so svojou bolesťou, niekedy sa neukázal ani večer, ani k miske sa nedostavil. Bol stále chudší, jeho srsť bola matnejšia a očká ubolené, odovzdané.

V jedno popoludnie, keď som prichádzala domov, mrholilo. Jemný dážď halil krajinu, ani nebolo počuť cupotať kvapky. Bolo teplo, neskoré leto. Zaparkovala som auto do garáže a pristúpila k dverám. A tam, v nepokosenej tráve, tam ležal, dýchal slabučko, ani hlavičku nezdvihol. Stislo mi srdce. Dážď zosilnel. To už zvieracie nebo plakalo. Odomkla som, vzala ho do sucha. Nepozeral sa na mňa, tíško ležal a nechal si jemne utierať kožuštek. Nebil ma. Nechcel jesť, nechcel piť. A potom, potom pozbierajúc všetky zvyšky síl, pozviechal sa, postavil sa na nôžky, na tie nôžky, čo tak vrtko behali okolo domu toľko rokov, na tie labky toľkokrát doráňané a znova zahojené. Teraz boli slabučké, no doniesli ho smerom k dverám, zdvihol očká a pýtal sa von. Jeho duša bola slobodná a musela ísť. Slzy sa mi liali po tvári, pohladila som ho a otvorila dvere. Vyšiel. Po pár krokoch sa otočil. Posadil sa, chvostík ovinul okolo seba. Jeho krásne veľké jantárové oči sa zahľadeli na mňa uprene, smutne, naposledy. Chvíľa spojená s Večnosťou nám nedovolila pohnúť sa. Hrdlo som mala stiahnuté, srdce spomalilo. Vedela som. S hlbokou úctou k životu som pomaly, pomaličky zatvorila dvere. „Už môžeš ísť.“ Horúcim slzám som dovolila padať k zemi. Najradšej by som za ním vybehla, vzala ho do náručia a stlačila tak silno, ako to mal rád, utekala s ním k lekárovi, prosila, aby ostal… Nie. Len ticho a láska. O chvíľu tam už nebol. Odišiel navždy. Nikto nevedel, kam. Nikto nenašiel jeho bolesťou zmučené telíčko.

Už ho nič nebolí. Občas ho ešte zazriem v periférnom videní trieliť okolo. Zase skáče veselo po nebeských lúkach, naháňa motýle vo Večnosti. A tie jeho jantárové oči? Tie si nesiem so sebou v duši. Navždy. „Počkaj ma, maličký.“