Ich Majestát

Island. Zelené ticho. Tancujúca dúha. Metamorfózy vody zanechávajúce za sebou v hanbe akékoľvek očakávania po kráse dychtivých návštevníkov.

Krajina chránená bájnymi bytosťami, ale aj domácim obyvateľstvom, krajina, čo sa len pred pár rokmi otvorila svetu, vítajúc tak stále väčšie davy turistov naivne predpokladajúc ich rovnaký vzťah k prírode a jej ochrane, ako to majú hlboko a po stáročia zakorenené domáci. Ostrov, ktorý je sám pokladom, trpezlivo znáša nájazdy zvedavcov s fotoaparátmi, mobilmi a teleskopickými tyčami na selfie, čo fotia všetko. No pravdou je, že každý jeden pohľad je tu hodný zvečnenia.

Aj ja som tam bola. Aj ja som sa nechala unášať jedinečnou nádherou nespočetných odtieňov zelenej, vodopádmi, ľadovcami, horúcimi gejzírmi, vôňou síry, kvetov, piesňami Severného ľadového oceánu, morských vtákov a vetra.

Naplno som dýchala túto zem, opájala sa rozprávaním aj autentickými stretnutiami s domácimi počas dlhých letných dní pod večne meniacim sa nebom a počas večerov v miestnych hostincoch. Elementy pulzujúceho života, prostého bytia, mi dovoľovali vnímať svoj vnútorný hlas a v mysli mier. No jeden zážitok je vždy najsilnejší. Ten, ktorý má špeciálne miesto v mojom srdci. A práve ten sa pre mňa odohral na severe ostrova, len dvadsaťpäť minút jazdy z mesta Akureyri. Možno som mala šťastie, alebo jednoducho ľudí tu vždy ovládne nemá úcta k obrovským, tajomným, dobráckym a dôverčivým tvorom žijúcim v posvätnom tichu hlbín. Veľryby. Videla som ich. Impozantné, dôstojné, vznešené. Domáci presne vedeli, kedy a kde ich môžeme stretnúť. Klasická islandská dubová loď, s nami na palube, sa pomaly kĺzala po hladkej hladine fjordu. S napätím sme čakali, zaostrovali zrak, dúfali.

Zrazu sa objavila prvá fontána, takmer sme ju nespozorovali, ale skúsené oko kapitána, ktorý bezpochyby pochádza z mnohých generácií rybárov, narodil sa a vyrástol tu v Hauganes, malej rybárskej osade na severozápadnej strane fjordu Eyjafjordur, tak práve jeho oko bez zaváhania zbystrilo. Loď sa pomaličky pohla smerom k nim. Všetci sme so zatajeným dychom sledovali dianie vo vode. Vtom sa prvá vynorila, ukázala nám svoj chrbát ohnutý v oblúku.

Úplné ticho, dýchanie veľrýb, obloha splývajúca s hladinou mora v teplej šedi, tiché pradenie motora. Objatie Matky, splynutie so zázrakom života, odovzdanie sa Večnosti. Očarená Ich Majestátom nechcela som zadržať slzy dojatia, čo umývajú dušu. Bola to dvojica vráskavcov dlhoplutvých pravidelne sa vynárajúca v životodarnom rytme výdych, nádych, ponor a zase fontána výdychu, nádych, krátky ponor. Asi päťkrát za sebou, pomaly, bez náhlenia. A potom? Potom sa stalo niečo čarovné. Potom sa zhlboka nadýchla. V tej chvíli už lodný motor mlčal, okolo vládlo dokonalé ticho a jej mohutný nádych, tak skutočný, bolo ho jasne počuť… Fascinujúca chvíľa. Dýchanie veľrýb, posvätne prirodzené. Život. Hlboký nádych, vztýčený chvost a ponor kolmo dole do hlbín.

Na osem minút. A nádherné prírodné divadlo sa opakuje, kým sa Ich Majestát nerozhodne vyplávať z fjordu na šíry oceán.