Slepá dôvera

Srí Lanka. Tichá, voňavá, tajomná.

Srí Lanka. Zelená, vyzdobená, láskavá.

Ó vábivá, neodolateľná, zvíťazila si nado mnou. Chcela som ťa vidieť, dotknúť sa ťa, dýchať život tvojimi pľúcami. A zrazu som tam bola. Nadšená, rozjarená s otvorenou náručou som prijímala dary tohto radostného kúska zeme v Indickom oceáne. Tak poďme!

Srílančania sú ľudia hrdí na svoju krajinu, na jej pamiatky, tradície, prírodné krásy, drahé kamene, neodmysliteľný čaj. So všetkým sa chcú podeliť, pochváliť sa. Naučili sa žiť s turistami, pre turistov a z turizmu.

A ak niekto povie, že je tu chudoba, tak to ešte nevidel skutočnú chudobu. Sú zhovorčiví, veselí, ochotní pomôcť. A predsa sú iní. V niektorých veciach pre mňa šokujúci. Áno, iný kus sveta, iná mentalita. Ale… Na viacerých miestach vo svete som už videla trpiace slony, zneužívané na obchod, čo mi zakaždým láme srdce, no najbolestnejší tu bol pohľad na množstvá zbiedených hladných psíkov bez domova, pretĺkajúcich sa smutným životom. Boli všade a vháňali mi slzy do očí. A nielen mne. Pár dní som po ostrove putovala s malou skupinou ľudí vedenou veľmi svojráznou tmavovlasou sprievodkyňou pochádzajúcou zo Slovenska a žijúcou tu už niekoľko rokov. Bola bláznivá, roztopašná, drzá, proste crazy. Niektorí sa s jej správaním do konca nestotožnili. No poznala krajinu, ľudí, zvyky. A tiež sa nevedela zmieriť s osudom miestnych psíkov. Ak mala čím, kŕmila ich a pritom ukradomky skrývala slzy, čo ma po prvýkrát prekvapilo a veľmi som to ocenila. V jedno ráno si k nám prisadla v hoteli k raňajkám. Nejedla, len si nenápadne brala jedlo do sáčku. Neprístojné? Všimol si to ešte niekto? Ja áno, ale tušila som.

Vyrazili sme. Tuk-tukom závratnou rýchlosťou za výnimočnou krásou flóry do Kráľovskej botanickej záhrady. Bola nádherná, farebná, voňavá a obrovská. Naša sprievodkyňa nám pohotovo rozdala mapky a … zmizla. „Kde je, to ju máme čakať?!“ „To máme ísť sami? A kade?“ „To čo má byť?! Veď je za to platená!“ „No ja sa teda budem na ňu sťažovať, nech si nemyslí!“ Pomaly sme sa roztratili. Mali sme dosť času, nebolo sa kam ponáhľať. Bolo tam len pár ľudí a bolo príjemné vnímať blízkosť exotických starých stromov, orchideí, kvitnúcich kaktusov aj obrovských spiacich netopierov. Zrazu sme zbadali našu sprievodkyňu, rozrušenú až bezradnú. Ponáhľala sa. „Kde si zmizla? Čo sa deje?“ „Nemôžem ho nájsť“, odvetila zmätene. „Koho?“ Neodpovedala. Rozbehla sa smerom od nás. Niečo volala… Vtom sa ozvalo tiché kňučanie, ktoré naberalo na intenzite až prepuklo v neopakovateľnú radosť. Zjavil sa v palmovej aleji a šťastný bežal smerom k nám.

Malý biely slepý psík. Bežal k nej a neviem, či som niekedy videla takú čistú radosť. Nevedel sa nasýtiť jej prítomnosti.

Kým sa hostil dobrotami z raňajkového stola, nemohla som sa od nich odpútať. Bolo to dojímavé, zmocnila sa ma obrovská ľútosť, nemý úžas mi ani nedovoľoval plakať. Ostatní sa otočili a pohli sa ďalej hľadať snáď kaviareň.
„Čo sa mu stalo?“, spýtala som sa. „Urobili mu to tunajšie deti, ktoré sa často zabávajú tým, že šteniatkam vypichujú očká“, povedala bolesťou utlmeným hlasom. Zjavne ju poznal, čakával na ňu. Chodievala za ním pravidelne vždy, keď sem doviedla turistov. Naraz bola pre mňa úžasný človek. „Jedného už doma mám, našla som ho na ulici vo veľmi zlom stave, bola som rada, že prežil. Mám veľmi malý byt na okraji Colomba, ale vzala by som ich všetkých. Ochrana zvierat tu domácim veľa nehovorí, až v poslednom čase tu začali vznikať útulky pre psov, čo prevádzkujú zväčša prisťahovalci, ale sú úplne nepostačujúce“, povedala smutne.
V tom momente som celkom zmenila pohľad na túto mladú ženu. Tento malý statočný psík mal šťastie, že sa stretli. Krutosťou človeka prišiel o zrak a znova človeku dôveruje. Slepo dôveruje. Úbožiatko malé, jeho život celkom zbytočne nadobudol presmutný rozmer, no on bojuje. A prečo? Je človek naozaj najkrutejší tvor na svete?! To by nás nectilo. Boli sme obdarení rozumom, teda myslíme. Alebo?