Najkrajší zážitok – venované mojej dcére

Bolo skoré sobotné ráno. Obklopovala ma striebristá tichá samota. Z okna na sále som v prestávkach medzi bolesťami sledovala mrazivé brieždenie. Prichádza celkom obyčajný zimný deň. V ústach som mala nekonečne sucho. Detailne sa mi vrylo do pamäti osvetľovacie teleso nado mnou. Oboma rukami som tuho zvierala kovové okraje pôrodného stola, hľadajúc v nich zmiernenie bolestí, ako už celkom určite mnoho žien predo mnou. Hlavou mi vírili útržky takýchto a podobných zbytočných myšlienok. Nechcela som myslieť na to, koľko to ešte potrvá.

Vonku sa už slnko vyhuplo do zorného poľa za oknom. Vtedy prišli ku mne dve staršie a skúsené sestričky a priniesli so sebou istotu. Cítila som sa v bezpečí. Bolesti už prichádzali jedna za druhou. Po mnohých hodinách ma začala premáhať únava, chcelo sa mi spať, poddávala som sa tomu pocitu, padala som dole, dole …

Vlasy nalepené na tvári, ohnivý smäd, vlhko, mokro, pot a chlad. Nevládzem… „Len silno potlačte, musíte, ešte“, nabádali ma sestričky s povzbudzujúcim úsmevom. Zase kontrakcia, bolesť. Nie. Nie bolesť. Tlak, silný rozpínavý tlak! Všimla som si, že prišla lekárka, láskavá staršia pani s milým úsmevom a teplým pohľadom. Vedela som, že dieťatko už s plnou vážnosťou prichádza. Dotieravo sa ma zmocnili zvláštne obavy. Strach zmiešaný s radosťou a zvedavosťou. Vznešená chvíľa! Spoznám stvoreniatko, čo sa vo mne hýbalo, ten bezbranný uzlíček, moje dieťa. Bude v poriadku? Chcela som to už mať za sebou, ale súčasne som sa bála. Všetci boli akosi ticho. Zdá sa mi to? Pomôžte mi a pomôžte dieťatku! Niečo nie je v poriadku? Všetko musí byť dobré! Posledné bolesti, posledné tlaky. Už len raz! „Potlačte! Ešte pliecka!“ „Pacičku, podaj mi ešte pacičku“, počula som lekárku. A dieťatko podalo. Aká úľava. Pocítila som, ako ľahučko vytiahli z môjho tela aj nožičky a vtedy som ju prvýkrát uvidela. Slizký zakrvavený uzlíček schúlený v dlaniach lekárky, ešte stále spojený pupočníkom so mnou. Bola to tichá a pokorná poklona Životu, slávnosť bytia so všetkými poctami Večnosti, čarovný moment, čo na chvíľu zastavil pulz Zeme. Posvätný okamžik. Všetci ostali nehybne stáť. Nedýchala som. „Dievčatko“, prerušila ticho sestrička takým nežným a prekvapeným hlasom, akoby nikdy také stvoreniatko nevidela, akoby sa to tu odohralo po prvýkrát. Zakaždým je to zázrak! Nabrala som odvahu a spýtala som sa, či je všetko v poriadku. „A prečo by nebolo?“ „Tak prečo nekričí?“, hlesla som vystrašene. „Najprv ju musíme odpojiť“, usmiala sa lekárka. A potom maličká začala mrnkať. Nekričala ako iné novorodeniatka, len tíško prezrádzala svoje prekvapenie, či nespokojnosť.

Narodila sa 7. januára 1984 presne o 10:50 predpoludním. Mala 2870 gramov a 47 cm a bola prekrásna. Bola malinká, mala husté čierne vlásky, strapaté ako čertík. Tváričku mala drobnučkú, rozkošnú a dýchala a bola teplučká. Mrvila sa pri mne v perinke, navždy moja dcéra. A voňala! Takto teda vonia Šťastie. Toto je vôňa Života. Najvyšší pocit blaženosti, ktorý len Boh zosiela Žene, Matke. A Vesmír sa usmieval.