Stretla som anjela

Bol rušný februárový pondelok, ľudia sa rýchlo pohybovali po chodbách okresnej nemocnice, niektorí ako pacienti, iní zas ako zdravotnícki pracovníci a potom takí, ako ja, vystresovaní zástupcovia farmaceutických firiem. Pridŕžajúc si rozopnutý kabát, dlhý šál a tašku, ktorá mi neustále padala z ramena, náhlila som sa v elegantných čižmách na vysokom podpätku na dohodnuté stretnutie s lekárom. Ešte štyri minúty, letela som, šál za mnou, to stihnem, len nech ide výťah, nesmiem meškať … dochvíľnosť, vzťahy s klientom, biznis, vírilo mi hlavou … prečo sú len tie parkoviská také preplnené, nikdy sa tu nedá poriadne zaparkovať, aby som chodila o hodinu skôr, … Výťah! Je tu! Rýchlo! Ach, zase tá taška! Visí mi na predlaktí, utekám, je ťažká. 

Dvere sa zavreli. Nie!!! Zastavila som rezignovane. To snáď nie je pravda!!! Tak predsa budem meškať, nestáva sa mi to … Moment, spozornela som. Dvere sa otvárajú a pridŕža ich muž, hľadí na mňa spod padajúcej ofiny hustých vlasov. Takmer som neverila. Pohľadom a nepatrným úsmevom ma pozýva vstúpiť. V momente som ako ochromená, všetok nepokoj je náhle preč, vstupujem a on zatvára dvere. Len on a ja sme vo výťahu. Ticho. Stlačil trojku, ako vedel? Tiež som tam mala namierené. Náhoda? Priestor okolo nás bol prestúpený neopísateľným pokojom a vťahoval ma do oblaku akejsi krotkej neistoty. Len som stála, úsmev a doširoka otvorené oči prezrádzali moje rozpoloženie.

Premeriavala som si ho, stará ošúchaná kožená aktovka, už trochu zošlapané tenisky a teplo všade okolo, vyžaroval takú láskavú všeobjímajúcu pohodu, že som len rozpačito zahabkala, „ideme“. Prikývol potichu, pohľad mal mäkký, jasný. Pár takýchto intenzívnych sekúnd a výťah zastavil. „Sme tu,“ túžila som niečo povedať. Otvoril dvere a vyšli sme na chodbu. Musíme sa rozlúčiť? Neviem, akú dlhú chvíľu sme tam stáli, nevedeli sme sa od seba odpútať, bez slova sme si pozerali pokorne do očí a potom sme sa otočili a pobrali svojím smerom. Každý na opačnú stranu dlhej chodby. Bez slova. Bola som očarená týmto zážitkom a ešte mnohokrát som ho na tom istom mieste hľadala, ale viac som ho nestretla. Keď som o tom neskôr rozprávala kamarátke, spýtala sa ma, „a to ste sa vôbec nerozprávali?“ „Nie“, odpovedala som, „ale keby áno, spýtala by som sa ho len jediné: Vy ste anjel?“