Stále som ho hľadala

Túto prečudesnú príhodu mi rozprávala kamarátka Zoe. Počas teplého a slnečného víkendu, bolo to niekedy v polovici septembra, si so svojím dlhoročným partnerom Máriom vyšla na krátky bicyklový výlet do okolia mesta.

Slnko nešetrilo intenzitou, nezvyklo teplými lúčmi sa opieralo o chrbáty cyklistov a bavilo sa tým, ako ľudia žmúrili a krčili nosy, ak si zabudli slnečné okuliare. Cyklistické chodníky boli dosť preplnené lovcami posledných slnečných víkendov. Pôžitok z jazdy ustupoval iným zážitkom. Príjemné krčmičky lákali k posedeniu vôňami pripravovaných jedál a bielymi čapicami čapovaného piva.

Zoe sa rozhodla, „ďalej už nejdeme, čo povieš?“. Mário bez slova odbočil k stojanom na bicykle. Bolo tak príjemne, užívali si pohodu, tváre otáčali k slnku, pomaly popíjali pivo, kým čakali na objednané jedlo. Zrazu na jej tvár dopadol tieň. Rýchlo otvorila oči. Rozoznala obrysy postavy. Oči sa jej začali prispôsobovať svetlu a uvidela uhladeného muža s jemnými črtami tváre, ako sa so širokým úsmevom pýta, či si môže prisadnúť. Prikývla a so záujmom si ho prezerala. Nebol v športovom oblečení. Kde sa tu vzal a ako sa sem dostal? Vôbec sem nezapadal, ale nevedela od neho odtrhnúť zrak. Mal podmanivý hlas, neobyčajne slušné správanie a stále mal o čom hovoriť. A hovoril okúzľujúco. Obaja ho takmer bez slova počúvali, len zriedka niečo povedali, pričom sa pomaly najedli, dopili, chvíľu ešte posedeli až bolo treba ísť domov. Návštevník rýchlo pochopil, zdvorilo sa rozlúčil a stratil sa. Zoe a Mário mlčky nasadli na bicykle. A potom sa to začalo diať. Hneď v ten večer prišla správa o náhlom bolestnom rozchode dvojice z ich blízkeho okolia, ktoré nikto nečakal. Zoe nemohla spať, ale nie kvôli tým dvom. Stále si v spomienkach premietala stretnutie s tajomným neznámym. Ráno sa ledva vytiahla z postele unavenejšia, ako si večer do nej líhala. Vzápätí jej volal Mário, že potrebuje odviesť do práce, že mu vypovedalo službu auto a čakajú ho pacienti. Urobila to a potom sa aj ona vybrala do práce, ale vzdala to. Išla na miesta, o ktorých sa rozprávali s tým neznámym návštevníkom v nádeji, že ho tam stretne. Hľadala ho, čakala. Neobjavil sa. Uvedomila si, že on vtedy nič nejedol, ani nepil. Len sa objavil a potom sa rovnako náhlivo vytratil. Kto to bol? Ako príjemne voňal, spomínala.

Po príchode domov sa pohádala s Máriom, lebo sa jej opýtal, aký mala deň. Aj ju to mrzelo, ale bola taká rozrušená, že len zavrčala, vraj sa mu nemá za čo ospravedlňovať. Ďalšiu noc zase prebdela a to už nevládala ani pomyslieť na nejaký pracovný výkon. Ráno požiadala o dovolenku a ostala v posteli. Ale nezaspala. Obliekla sa a išla … no kam asi?

Išla ho hľadať a kým tam vyčkávala, dcéra jej zavolala, že nebude môcť pricestovať na víkend domov, lebo je chorá. Zoe jej prudko odvrkla, prerušila hovor a keď sa spamätala, zavolala jej naspäť, že sa na ňu veľmi tešila a že jej to je ľúto a aby sa rýchlo vyliečila. Potom si skryla tvár do dlaní a dlho tak sedela na zadnom sedadle svojho auta, kým to predýchala. Nato sa pobrala domov a Máriovi povedala, že celý čas bola len doma. Naraz bol večer a Mário si v ich spoločnej pracovni niečo robil na počítači, kým ona chystala večeru. Zrazu Mário stál v kuchynských dverách a v oboch rukách niečo držal. Rozoznala dva kusy starožitného ťažítka na dokumenty, ktoré mal Mário po svojom prastarom otcovi a celé desaťročia ho opatroval. „Pozri, chytil som ho a rozpadlo sa to na dva kusy.“ Neveriaco na neho pozerala, náhle ju zasiahla vlna nehy, pomaly k nemu pristúpila a pohladila ho po líci. V tú noc konečne spala.

O týždeň už dcéra bola zdravá a prišla na návštevu. Stále bolo až neuveriteľne pekné počasie a tak s dcérou sadli na bicykle. Mário tentokrát nešiel a Zoe zamierila na jediné miesto.

„Stále som ho hľadala,“ spomínala. Neukázal sa. Odvtedy už na neho menej myslela a život sa vrátil do starých koľají. Keď mi to neskôr stíšeným hlasom rozprávala, nakoniec šepla „Diabol“.