Rána tu boli veselé. Silné slnko zaplo cikády a nás už okolo šiestej vyhnalo z postele do mora a to doslova. Sebavedomo vstúpilo otvoreným oknom rovno do izby a bolo také nástojčivo horúce, že chladná morská voda bola logickým riešením. Tak sme mali rannú hygienu skoro za sebou a sediac pri kávičke na terase, sledovali sme dianie v zátoke.

Každé ráno to isté. Už sme to poznali naspamäť. Hodinky sa dali nastaviť podľa odchodu katamaránu, ktorý tu slúžil ako spoj medzi ostrovmi a pevninou, niečo ako u nás pravidelná autobusová doprava.  Prdkajúce lodičky rybárov mierili z prístavu na sádky vzadu v zátoke, aby zásobili miestne reštaurácie aj hladné žalúdky miestnych obyvateľov čerstvými rybami a mušľami.

Jedna lodička ale bola čímsi zvláštna. Bola väčšia, mala striešku a prichádzala od mora. A tú sme každé ráno vyzerali ďalekohľadom. „Chleba vezú!“, a vyhupnúc hneď na rovné nohy utekali sme do obchodu. Ak ste tu totiž zmeškali ranný rozvoz, mohli ste ostať bez chleba. Miestni ľudia ho mali objednaný presne na meno a okrem toho bolo už len pár kusov navyše. A z tých si bolo treba uchmatnúť. Fajn, podarilo sa.

Zoznámili sme sa s majiteľmi jednej z malých reštaurácií, ktorá mala malú terasu na koloch nad vodou. Manželský pár s dvoma deťmi, starším chlapcom a mladším dievčatkom. Niekedy sme si dali u nich večeru. Dobrú pečenú rybku, alebo len mušle s cesnakovou omáčkou a bielym chlebom. Zaručene čerstvé. Pred prípravou ich majiteľ a súčasne šéfkuchár v jednej osobe vybral zo sieťky ponorenej v mori a uviazanej o kôl, ktorý podopieral terasu.

Ale najčastejšie sme si dávali kozí syr a olivy z miestnych zdrojov spolu s čapovaným pivom, ktoré zvýrazňovalo chuť syra. A musím prezradiť, že dodávateľom kozieho syra do tejto reštaurácie, toho kozieho syra, o ktorom si dodnes myslím, že nemá páru, bola majiteľova staručká mama z osady na kopci. 

Každé ráno a večer chodil cez zátoku autobus. Starý, oblý, trochu hrdzavý, ako vidíte v starých filmoch. Viezol ľudí na koniec ostrova, na ten koniec, kde bola jedna krásna piesková pláž, ktorú nám ktosi poradil.  A prechádzal tadiaľto aj keď sme tu večer sedávali na pive. Nemohli sme sa nesmiať vo chvíli, keď prechádzal popri krčmičke, kde väčšinou sedeli miestni muži a keďže cesta bola veľmi úzka, z jednej strany múry domov a z druhej more, tak ich stoličky boli rozmiestnené po ceste. A vo chvíli, keď už bol autobus celkom blízko, prichytili si tieto stoličky oboma rukami o zadok a v predklone podišli k okraju cesty, kým autobus prešiel. Potom sa znova usadili a nerušene pokračovali v debate. Keď majitelia videli, že sa z toho smejeme, vysvetlili nám, že tu je to ešte dobré, tu aspoň ten autobus prejde, ale približne v strede ostrova je obec, kde je taký úzky prechod medzi domami, že tam autobus neprejde. A tak jedna polovica ostrova má jeden autobus a druhá zasa iný a v tom rozkošnom mieste sa prestupuje. Ostrov mal aj jednu policajnú stanicu, jedno policajné auto a to stálo vždy pred krčmou, centrom diania. Mal aj poštový úrad s jedným úradníkom, ktorý pracoval tri hodiny denne a to tak pomaly, že pri státí v rade ste pochopili rytmus života tohto kúska zeme.

Dni ubiehali v rajskej pohode, zdržiavali sme sa veľa len pri našich domácich. A dôvod? Mali sme asi desať metrov do mora po schodíkoch a na dvore milunké ryšavé mačiatko, nie väčšie, ako plechovka tretinkového piva. Mohla som sa rozplynúť od lásky k nemu.

Tu nebolo zvykom takto sa hrávať s mačkami, tvorili len súčasť ulice, a tak som vyvolávala svojim chovaním všeobecný údiv. Jeho matka, zdatná mačka, ma spočiatku bedlivo sledovala, ale potom sa upokojila a prenechala mi starostlivosť. Aspoň mala pokoj. Bol to kocúrik. Začala som ho volať Čičko a to meno mu po mojom odchode ostalo. Len si predstavte, keď som sa tam vrátila po rokoch, nebol už na tomto svete, ale meno si miestni pamätali. To ma dojalo. Stále sa mi motkal pri nohách, vyskakoval na stôl, na lavicu, a keď sme odchádzali autom na výlet, bol problém pohnúť sa, čo sme sa báli, že ho prejdeme. „Čičinko môj, vydrž, večer prídem. No, utekaj domov. Nemôžeš ísť s nami.“ Ale jeho modré očičká to nechápali a skackal popri aute. Zlatunký. Domáca pani sa na nás aj hnevala, naučili sme ho skákať po stole a ochutnávať z našich tanierov a ona už vedela, že s ním bude mať v budúcnosti problém. Iným hosťom, čo prídu po nás, sa to asi nebude páčiť.      

A v tomto pozemskom raji sme strávili spolu osemnásť dní, počas ktorých sme ešte často navštevovali tú pieskovú pláž, tichú a skrytú pred svetom, ale nie bez života. Bola tam malá reštaurácia, kde nám urobili obed a postavili pred nás aj čapované pivo.

A keď prišiel deň odchodu, lúčenie bolo smutné, presmutné. Čičko, akoby to cítil, vošiel za mnou až do izby a hopkal okolo cestovných tašiek, čo som balila. Snáď som si ho aj mohla zobrať, ale on tam bol doma a ja som nemala právo odviezť ho do iného sveta. Rozlúčili sme sa s domácimi, postískala som naposledy Čička a videla ho v spätnom zrkadle stáť na ceste a pozerať za autom.

„Môj zlatý, už ťa neuvidím. Želám ti krásny mačací život.“, plakala som.

Pohľadom sme sa lúčili aj s krajinou a z trajektu sme v duchu mávali celému ostrovu. Zbohom môj raj, snáď sa vrátim.

Vrátila som sa, a nie raz. Aj Čička som ešte videla ako veľkého statného kocúra. Jeho pohľad sa na mne pristavil, chvíľu sme na seba pozerali, potom sa pomaličky otočil. Nechala som ho ísť. Tu bol jeho svet a ja som už do neho nepatrila.