Hirošima v nás

Tento kratučký príbeh zo svojho života sa mi ešte ani raz nepodarilo vyrozprávať bez toho, aby som pri tom neplakala. Aj teraz, keď ho píšem, musím dávať pozor, aby mi slzy nekvapkali na klávesnicu. Bolo to pred desiatimi rokmi. Bola som v Japonsku a tak som nemohla nenavštíviť hirošimský Mierový park, pamätník ničivého zla a nepredstaviteľného utrpenia. Už to samotné je jedným z najsilnejších zážitkov a to som ešte netušila, čo konkrétne sa mi skutočne a navždy, ako značkovacími kliešťami, vpáli do srdca. Nebolo ničím zvláštnym vidieť tam ľudí, ako kráčajú pomaly, s rešpektom a bez rozpakov nechávajú voľne stekať slzy po tvári. V niekoľkých budovách múzea bolo možné prežívať toľko autenticky zachytenej hrôzy, až to vyvolávalo takmer fyzickú bolesť. Ako napríklad tá tmavá škvrna na schodoch. Ostala tu po mužovi, ktorý na nich sedel a po výbuchu proste zmizol. Stala sa tak pečiatkou na Potvrdení o obludnosti ľudstva. Striedali sa tu turisti z rôznych končín sveta a boli tu aj domáci. Všimla som si skupinku anglicky hovoriacich ľudí v tínedžerskom veku, ako so záujmom prechádzajú expozície jednu po druhej, ale čo ma na nich prekvapovalo, bol spôsob ich správania. Nie že by sa medzi sebou nebavili, ale rozhodne neboli hluční. Akási pokorná disciplína ich obostierala. Zvlášť ma upútala štíhla dievčina s krátkymi, tmavými kučerami, živými očami a snedou tvárou. Oblečené mala džínsy a ľahké kockované pončo, v ktorom sa ladne a isto pohybovala.

Mladé japonské dievčatá v blízkosti Pamätníka všetkých detských obetí, kam sme sa premiestnili, predvádzali návštevníkom skladanie origami papierových žeriavov, ktoré sa, podľa legendy o dievčatku Sadako, stali symbolom mieru.

Sadako prežila výbuch, ale po niekoľkých rokoch zaznela z úst lekárov neúprosná diagnóza. Leukémia. Ona však verila legende, ktorá hovorí, že ak niekto poskladá tisíc origami papierových žeriavov, splní sa mu želanie. A tak skladala a skladala, ale tisíceho sa nedožila. Odvtedy deti z celého Japonska skladajú žeriavy a posielajú ich do Hirošimy.

No a mladé japonské dievčatá nielen predvádzajú ale aj nabádajú návštevníkov, aby si skúsili takého žeriava poskladať. Kučeravá dievčina s pončom sa nedala prosiť. Sústredene sa pár minút skláňala nad nízkym stolíkom pod dohľadom drobnej japonskej dievčiny a zrazu sa nadšene otočila ku kamarátom. Prvý žeriav sa jej skvel v ruke. Potom ďalší a ešte pár… Dobre sa na ňu pozeralo. Bola hrdá a pôsobila šťastne. Ľudia na ňu s úsmevom hľadeli a ja tiež. A bol tu ešte niekto. Obďaleč stál starnúci, krehký muž. Roky mu už ohli chrbát, ale oči mal jasné. Bol Japonec. S tichým záujmom sledoval šikovné ruky dievčiny. Po tom, čo prekvapivo zručne zhotovila niekoľko tých symbolov z farebného papiera, pomaly pristúpil k nej a tichučko sa opýtal: „Where are you from?“ Zastavila sa, otočila sa priamo k nemu, jej pohľad znežnel, pozrela mu priamo do očí a polohlasno, ale pravdivo odpovedala: „From America. Sorry.“

Ticho. Zemeguľa pribrzdila. Pomaly, s úctivým úklonom a nepatrným, smutným úsmevom muž prijal jej ospravedlnenie. Jeho útle plecia sa zachveli. Plakal. Ja tiež.