Tu by som vedela žiť.

Vycestovali sme sami dvaja. Autom k moru, na málo známy ostrov v južnej Dalmácii, dobre ukrytý pred turistami. Ale dnes by ste ho márne hľadali. Toto sa stalo pred viac ako dvadsiatimi rokmi a dnes je pre mňa len prenádhernou spomienkou. Nikto z našich známych tam predtým nebol, nič sme o tom ostrove nepočuli, len sme ho zbadali na mape. „Ideme a skúsime“. Naše biele kombíčko, plné zásob a výzbroje na všetky možné situácie, sa pohlo za dobrodružstvom. Zotmelo sa, keď sme doplávali do cieľa našej cesty. Veľká papuľa prepravnej lode nás vypľula na úzku cestičku a ďalšie autá nás vytlačili mimo osadu. Nebolo možné zastaviť a spýtať sa na ubytovanie, boli by sme zablokovali premávku. Ocitli sme sa v tme, všade len vysoké stromy a nevediac, kde sme a kam ideme, nasledovali sme len lúč svetla reflektorov pred nami. Ostatné autá sa roztratili nevedno kam. Asi ostali v osade a pozapichovali sa do úzkych brán. Len jedno nás predbehlo na rozšírenom úseku cesty a rýchlo zmizlo. Nikde nič, ani svetielko, ani smerová tabuľa. Načo aj, veď domáci vedeli, kde sú a ostatní sa tu zrejme po nociach nepotulovali. Vrátiť sa, či pokračovať? Šli sme ďalej. S problémami a pomaličky sme kopírovali uzučkú cestu bez stredovej čiary a krajníc, kľukatú a nevyspytateľnú. Zdalo sa nám, že ideme strašne dlho a okolo sa pomaly posúvala stále rovnaká tmavá krajina, zákruty, holé biele skaly trčiace do tmy, kosodrevina i vysoké ihličnany. Začali sme uvažovať o núdzovom prenocovaní. Zastavili sme a vystúpili. Aká nádhera! Ohlušujúce ticho a vzduch husto presýtený vôňou živice. Bolo teplo. Vyšli sme na hrebeň a zbadali sme morskú hladinu nežne zahalenú mesačným svetlom. Konečne sme vošli medzi ľudské obydlia, ale všade už bolo ticho. Snáď niekoho stretneme a opýtame sa na nocľah. Nikoho. Pomaly sme sa posúvali po uzučkej cestičke, miestami sme mali pocit, že sa auto ani nezmestí do škáry medzi múrmi domov.

Hore a dole, doprava a doľava kľukatila sa ulička. Iste tu bývajú len starkí a tí už spia. Nikoho nemôžeme vydesiť búchaním na dvere. Musíme ďalej. Cesta sa spustila dole a opustili sme aj túto osadu. „Ideme k moru!“„Fajn! Tam by mohli byť ľudia!“ Ó áno, boli. Bol to ten najromantickejší pohľad, aký sa mi kedy naskytol. Malá rybárska osada v polkruhovej zátoke, ktorá vytvárala komornú atmosféru, zahalená tmou a lemovaná svetielkami domov a dokonca aj maličkých reštaurácií. More bolo čierne a úplne mĺkve.

Bolo počuť tichú vravu a štrnganie príborov a pohárov. Sedeli tu na prvý pohľad rozoznateľní domorodci a pár, a keď hovorím pár, tak naozaj pár, turistov. Pokúsili sme sa objednať si pivo. Čapované! Doniesli ho a poháre sme prevrátili skoro na dúšok. „Prosíme si ešte dve.“ Doniesli s úsmevom. Domáci si nás už obzerali a my sme sa spýtali na nocľah. Nasmerovali nás do jedného domu. Dopili sme a šli sme tam. Peši. Bolo to pár metrov. Tu bolo všetko pár metrov. Mladá žena so zviazanými svetlými vlasmi práve vynášala odpadky. „Prosíme vás, len na jednu noc.“ A to bola prvá noc na tomto ostrove, ktorý neskôr dosť ovplyvnil môj život.

Ďalšie dni boli naplnené bádaním po ostrove. Odhaľovali sa postupne pred nami jeho čarovné kúty, modré lagúny pod strmým pobrežím s bielymi, drsnými skalami, neprístupnými pre nohu votrelca.

Dávali sme sa do reči s miestnymi a nevadilo, že nie celkom rozumejú. Keď sú otvorené srdcia, stačia čisté pohľady a široký úsmev, aby nás pozývali do svojich obydlí. Je to boží dar stretnúť ľudí, ako títo. Tváre tmavé, ozdobené vráskami, čo vrývajú letokruhy do ich pokojného bytia, ale zato obdivuhodne živé oči, vnímajúce jemné vibrácie každého momentu. A upracované, drsné ruky, na dotyk vždy teplé a trochu bojazlivé.

Takéto chvíle ma napĺňali blaženosťou a bola som zrazu úplne slobodná. Bože, ako dávno som už necítila prosté šťastie. Snáď niekedy v ranom detstve u mojej starej mamy v dome nad mestom, kde sa mi ešte nohy hompáľali pri sedení na stoličke. A tu, pri týchto ľuďoch som sa opäť cítila ako malé, bezbranné dieťa. V bezpečí. Tu by som vedela žiť.